Nero ADOPTOVANÝ

Ahojte, ja som Nerko. Prvé roky môjho života boli jedna veľká bieda, až som sa pred dvomi rokmi dostal k jednému solídnejšiemu pastierovi, ku ktorému chodili už vtedy moje záchrankyne. Minulý rok sme ešte spolu pásli jalovice na týchto krásnych liptovských lúkach. Síce som tvrdo pracoval, ale už som mal dievčatá, ktoré nám nosili jedlo a starali sa o nás.

 

V zime nás pastierskych psov ,,ustajnia“ na družstve, žiaľ na reťaziach, lebo pre pastierov sme len pracovným nástrojom a nechápu, že keby nás nebolo, boli by v prd.li, a to doslova. Moja svorka je z tých šťastnejších. Každý deň nám dievčatá nosili fajné teplé jedlo do žalúdka, mali sme búdy vystlané slamou a každý deň sme chodili von na prechádzku. Človek by si mohol myslieť, že keď sú psy na družstve, majú slamy habadej a nebodaj spia v senníkoch, realita je však iná. Mnoho mojich kamarátov na družstve nemá ani búdu, ani slamu a keď im ju dievčatá dali, tak dostali krik a „majitelia“ im ju vyhádzali ďalej, kde psy už nedočiahli, lebo že sú to psy na robotu a nehodno ich rozmaznávať.

 

Napriek tomu stale verím, že sa táto situácia niekedy na Slovensku zmení a budú si viac vážiť našu prácu. Ale vráťme sa ku mne. V zime som začal piť veľké množstvo vody. Moje brucho bolo obrovské a dokázal som vypiť aj tri kýble vody. Dievčatá vedeli, že sa niečo deje, a tak ma zobrali k lekárovi. U doktora mi spravili plno vyšetrení, sono, krv, dokonca taký drahý špeciálny test na chorobou Cushing. Žiaľ, tento vyšiel pozitívne, moje nadobličky prestali fungovať a jediná nádej sú drahé lieky, ktoré na mesiac stoja 150 eur.

 

Verdikt bol jasný, buď lieky, alebo sa dehydrujem a umriem. Už som viac nemohol pásť a nechať ma na družstve tiež nebolo riešenie, a tak ma Zuzka zobrala k sebe do útulku a sľúbila mi, že mi nájde najkrajší domov pod slnkom. Teraz žijem v útulku, nesťažujem sa, mám kvalitné jedlo, svoje lieky, doplnky výživy, fajnotky, perinu v búde, vlastný krásny koterec a dokonca patrím medzi obľúbencov na vychádzkach, lebo som vzorný, neťahám a poslúcham. Proste si vážim, čo pre mňa robia.

 

Zuzka si ma veľmi chcela zobrať domov, ale po dlhých rozhovoroch a slzách dovolila moju inzerciu, a tak idem skúsiť šťastie. Moja perspektíva nie je dobrá, s touto diagnózou sa psíky moc dlho nedožijú, možno rok, niekedy dva a ak Boh dá, tak hádam aj štyri. Bude mi ľúto, keď ich budem opúšťať, ale vždy mi tety rozprávajú, aké je to úžasné mať svoju rodinu, kde budem stredom vesmíru, kde budem mať vlastný pelech, obrovskú záhradu s pokosenou trávou, v ktorej sa tak rád váľam. Teta v útulku vraví, že keď sa nájde skvelá rodina, ktorá ma bude ľúbiť, tak útulok sa postará o to, aby som mal každý mesiac na lieky až do môjho posledného dňa. Teraz dáke info o mne. Som kríženec nemeckého ovčiaka tzv. typ rex, ale starý typ. Neviem, o čom točia, ale reku asi vedia.

 

Mám skoro 40 kg, som taký trochu guľatý, ale čo, trošku hádam nevadí a mám cca 8 rokov. Som kompletne vakcinovaný a čipovaný a ešte ma čaká kastrácia. Som znášanlivý aj s inými psíkmi a fenkami, úplne nekonfliktný typ.Teta v útulku vraví, že adoptovať staršieho psa je otázkou veľkého srdca, ale adoptovať si staršieho a chorého psa, je zázrak. My v útulku veríme na zázraky, už niekoľko sa nám podarilo, nikdy sa nevzdávame a veríme, že aj na Nerka niekde čaká to pravé orechové, tá jeho RODINA.

 

Kontakt: 0948 894 777.

Ak vás môj príbeh chytil za srdiečko, ale nemôžete si ma adoptovať, môžete prispieť na moju liečbu, ktorá je dosť finančne náročná. Každé jedno euro mi pomôže